Ústav mezinárodních vztahů

Africké leto sa nekonalo

Dnes je možné konštatovať, že africké leto 2011 sa nekonalo. Doterajší vývoj ako aj nálady v jednotlivých afrických krajinách naznačujú, že v najbližších mesiacoch sa situácia radikálne nezmení. Faktom je, že množstvo afrických krajín zažilo v minulom roku väčšie či menšie politické turbulencie. Žiadne z nich však nedosiahli ani zlomok magnitúdy otrasov, ktoré prežívali arabské krajiny. Veľmi otázna je aj ich priama súvislosť s arabskými udalosťami. Mnohé z týchto udalostí boli médiami spájané s Egyptom či Tuniskom, ale hľadaná spojitosť bola skôr želaním novinárov, alebo snahou ich aktérov zviesť sa na vlne arabských udalostí. Väčšinu politických turbulencií v Afrike v priebehu tohto roka je možno vnímať ako súčasť bežného politického vývoja nezávislého na „arabskej jari“.

Benin, Svazijsko, Angola, Burkina Faso, Pobrežie Slonoviny, Džibuti, Gabon, Malawi, Mozambik, Senegal, Uganda, Svazijsko, Zimbabwe všetky tieto krajiny boli v priebehu roka dejiskami nepokojov alebo demonštrácií rôznych rozmerov. Reálna spojitosť s „arabskou jarou“ je zjavná len v prípade Džibuti, ktoré je však z hľadiska svojej polohy a vďaka vysokému podielu moslimov v populácii a tradičným kultúrnym väzbám skôr súčasťou arabského sveta než subsaharskej Afriky. Udalosti v ostatných zmieňovaných krajinách boli buď úzko prepojené s miestnymi volebnými procesmi, alebo s iným politickým vývojom.

Priamym dôsledkom volebného zápasu boli napríklad rozsiahle nepokoje na Pobreží Slonoviny, kde porazený úradujúci prezident Gbagbo odstúpil až po intervencii Francúzska  a jednotiek ECOWAS. Opozícia reklamujúca údajne zmanipulovaný volebný proces stála potom za občianskou neposlušnosťou v Benine a Gabone. Protesty voči menovaniu nepopulárnych politikov do vysokých funkcií v štáte, respektíve legislatívne zmeny zvýhodňujúce vládnuce strany boli  faktormi, ktoré rozvírili politické dianie v Angole, Burkine Faso a Senegale. Primárne ekonomické dôvody vyhnali do ulíc obyvateľov Mozambiku, Svazijska a Malawi, kde zároveň patrili protesty medzi tie najrozsiahlejšie.

Kombinácia všetkých troch vyššie uvedených faktorov stála za nepokojmi v Ugande. V niekoľkých prípadoch sa politickí aktivisti stojaci za demonštráciami proti vláde odvolávali priamo na udalosti v arabskom svete a snažili sa burcovať svojich priaznivcov referenciami na udalosti v Káhire či Tunise. Konkrétne boli takéto pokusy zaznamenané v Zimbabwe, kde sa fiaskom skončil cez Facebook organizovaný Miliónový pochod, či v Angole, kde bol rovnako neúspešný pokus o Ľudovú angolskú revolúciu. Minimálnu účasť zaznamenali podobné snahy aj v Kamerune.

Afrika nie je jednoliatou entitou

Na správne pochopenie reakcie Afriky na „arabskú jar“ je dôležité zodpovedať dve čiastočne súvisiace otázky: prečo Afričania na „arabskú jar“ reagovali tak, ako reagovali, a prečo sa média, politici a mnohí analytici vo svojich predpovediach mýlili.
Najčastejším problémom v súvislosti s predikciou, alebo chápaním udalostí v Afrike, je neinformovanosť. Svetové médiá majú často tendenciu vnímať celý kontinent ako jednoliatu entitu a nerozlišujú medzi špecifikami v jednotlivých krajinách. V dôsledku tejto neinformovanosti dochádza k zjednodušujúcim a väčšinou nepresným generalizáciám. Neexistuje univerzálne platné vysvetlenie politického vývoja v Afrike,a tak každý pokus prísť s podobným vysvetlením musí skončiť omylom. Zásadnou chybou je aj vnímanie africkej politiky optikou Európy, Ameriky alebo aj Blízkeho východu. V dôsledku odlišného historického vývoja, zásadných kultúrnych odlišností a politického rozvoja musia africké štáty, respektíve ich vlády a obyvateľstvo, na zdanlivo podobné udalosti nutne reagovať po svojom, a teda často úplne inak ako krajiny Blízkeho východu, Európy alebo iných častí sveta. Opomínanie týchto zásadných afrických špecifík, nehovoriac o nuansách lokálneho charakteru, je príčinou chybných predpovedí tak ako v tomto prípade.

V momente, keď je snaha prísť s platným vysvetlením politického vývoja celého kontinentu, a to tak rozmanitom ako Afrika, nieje možné sa vyhnúť určitým generalizáciam a následne teda nepresnostiam, ktoré som kritizoval v predchádzajúcom odstavci. Existujú viaceré podobnosti, ktoré africké a arabské štáty zdieľajú a na báze ktorých boli postavené nesprávne predikcie tohtoročného vývoja. Mnohé africké štáty sa potýkajú s viacerými analogickými problémami ako ich arabské náprotivky. Z  demografického hľadiska patria obe oblasti medzi regióny s najvyšším podieľom mladých na celkovej populácii. Lepšiace sa školské systémy v posledných desaťročiach spôsobili, že masy mladých ľudí získali relatívne slušné vzdelanie. Problémom je ale extrémne vysoká nezamestnanosť  práve medzi mladými, ktorá je dosiaľ nevyriešeným problémom napriek vytrvalo rastúcim ekonomikám väčšiny týchto štátov. Miestne ekonomiky síce v priebehu posledných dvoch dekád viac menej vytrvalo rástli, napriek tomu však nedokázali vyprodukovať potrebné množstvo nových pracovných miest. Vzdelanie v kombinácii s rozvojom médií a hlavne internetu sa odrazilo na schopnosti percepcie vlastnej situácie u mladých. Tá viedla následne k frustrácii a k potenciálnym sociálnym búrkam.

Pozitívny ekonomický vývoj týchto krajín mal paradoxne aj ďalší negatívny efekt v oboch regiónoch. Vykázaný ekonomický rast mal reálny pozitívny dopad len na úzke najbohatšie vrstvy spoločnosti. Pozitívne štatistiky tak v reálnom svete spôsobili rastúce rozdiely medzi chudobnými a bohatými, sociálnu nerovnosť a len veľmi okrajovo sa premietli do žiadaného efektu, ktorým je rast strednej vrstvy. Kliatbou zasahujúcou všetky aspekty fungovania spoločnosti v oboch regiónoch zostáva korupcia. Napriek čiastkovým úspechom niektorých štátov v boji s korupciou, táto zostáva obrovským handicapom pre miestne ekonomiky, pre úroveň vládnutia ako aj bezprostredným každodenným zdrojom frustrácie obyvateľstva.

Väčšina krajín má demokratizačnú vlnu za sebou

Napriek všetkým spoločným menovateľom zareagovala Afrika na „arabskú jar“ inak, než sa očakávalo. Hlavným dôvodom, prečo sa tak stalo, je zásadne odlišný historický vývoj afrických štátov. Väčšina afrických krajín má totiž svoju demokratizačnú vlnu už za sebou. Aj keď samozrejme existujú výnimky ako Mugabe v Zimbabwe domáce volanie po zmene v kombinácii s tlakom zo zahraničia podporeným finančnou asistenciou už v deväťdesiatych rokoch spôsobilo viac či menej nominálnu demokratizáciu v množstve afrických krajín. A tak aj keď veľakrát s množstvom nedokonalostí, Afričania si mnohé slobody a práva, po ktorých volajú Egypťania, Tunisania, Líbyjci či Sýrania, užívajú už nejakú dobu. Sloboda tlače a prejavu je v Afrike spravidla vyššia ako v arabských krajinách, a tak verejná kritika mocných funguje ako hromozvod alebo katalyzátor negatívnych emócií. Takto zneutralizovaná bude ľudová nespokojnosť len ťažko kulminovať do búrok ako na námestí Tahrír.

Na ilustráciu tohto tvrdenia môžu poslúžiť krajiny východnej Afriky ako Keňa, Uganda či Rwanda. Napriek tomu, že Keňa patrí medzi krajiny, kde problémy s korupciou, rastom ekonomickej nerovnosti, či vysokej nezamestnanosti mladých, patria medzi najvypuklejšie, vznik občianskych nepokojov nič nenaznačovalo. Dôvodom je trvajúca spoločenská trauma spojená s povolebnými nepokojmi spred troch rokov. Fragmentovaná keňská spoločnosť sa desí opakovania povolebného vývoja a prejavuje tak vyššiu toleranciu voči rastúcim ekonomickým, sociálnym či politickým problémom. Iným prípadom je Rwanda, kde západom čoraz častejšie kritizovaný prezident Kagame dokázal rozbehnúť ekonomické a politické reformy a obnoviť krajinu hlboko zasiahnutú bezprecedentnou hrôzou genocídy. Rwanďania sú si príliš dobre vedomí vývoja posledných dekád na to, aby vyšli do úlic pre objavujúce sa autokratické rysy prezidentovej vlády.

Podobná logika dlhodobo oslabuje aj opozičné skupiny v Ugande. Prezident Museveni vyviedol krajinu z chaosu desaťročí občianskej vojny, zaistil jej stabilitu a celkový pozitívny socio-ekonomický vývoj, čo v očiach väčšiny obyvateľstva viac než vyvažuje množiace sa nedostatky jeho vládnutia.

Je veľmi dôležité vnímať to, čo demokratizačným zmenám v Afrike často predchádzalo. Afričania sú si veľmi silno vedomí dlhých období krvavých diktatúr a tragických občianskych vojen. Akokoľvek nedostačujúce sa javia dnešné vlády západným pozorovateľom, riskovať návrat k občianskej vojne, medzietnickým konfliktom a nestabilite bude len máloktorý Afričan.
Dôležitým rysom väčšiny afrických štátov, ktorý do veľkej miery zťažuje vznik revolúcií arabského typu, je etnická a náboženská fragmentácia spoločnosti.  Je to fenomén, s ktorým vedia mnohí miestni politici obratne narábať a dusia tak opozičné pokusy ľahšie ako ich arabskí kolegovia, ktorí musia čeliť omnoho homogénnejšej spoločnosti. Naviac, čo veľmi napomáha šíreniu revolučných ideí z jednej arabskej krajiny do druhej, je ich vzájomná etnická, kultúrna a jazyková blízkosť, ktoré inšpirovali Arabov naprieč celým regiónom. Dlhodobo úzko previazané boli aj vládnuce elity jednotlivých štátov, ktorých blízka spolupráca im po desaťročia pomáhala udržiavať silné autokratické režimy nepripúšťajúce žiadne politické zmeny v celom regióne.
V Afrike sa dá len  málokedy  hovoriť o podobnej cezhraničnej kultúrnej a jazykovej blízkosti obyvateľstva, ktorá by pomohla šíriť revolučné myšlienky z krajiny do krajiny. Takisto sa nedá hovoriť o previazanosti vládnucich elít rôznych krajín na takej úrovni ako v Arábii.

Faktor technického razu, ktorý reálne sťažil organizáciu podobných protestov napríklad v Zimbabwe, Angole či Kamerune, je významne nižše využívanie internetu medzi Afričanmi. Rapídne rastúci mobilný trh síce dostal milióny mobilných telefónov medzi Afričanov, ale len zlomok z nich využíva možnosti mobilného internetu v takej širokej miere, ako je tomu v Egypte či Tunisku. Ojedinelé výzvy šírené cez sociálne siete boli napríklad v Zimbabwe vnímané ako podozrivé, či priam ako provokácie tajnej polície.

Napriek mnohým očakávaniam teda Afrika „arabskú jar“ nevzala za svoju. Je otázne, či čas na podobné udalosti v Afrike ešte nedozrel, alebo či má Afrika svoje revolučné záchvevy už za sebou.  Bude zaujímavé sledovať, aký odchod čaká zostávajúcich autokratov Mugabeho typu a či krajiny, ktoré si onú cestu zvolili, budú už len prehlbovať a zdokonalovať nastúpený trend pluralitnej demokracie. Nech bude vývoj akýkoľvek, bolo by krátkozraké predpokladať, že Afričania jednoducho preberú recepty z iných častí sveta. Ich kultúrna, politická, sociálna a ekonomická jedinečnosť ich predurčuje k vlastným riešeniam.

O autorovi:

David Dobrovoda je doktorand na School of Oriental and African Studies v Londýně, kde vystudoval svahilštinu a geografii a obor Africká studia. Zabývá se vztahy zemí východní Afriky a Československa během studené války.
dobrovoda@gmail.com